Kategórie

Nachádzate sa: Hlavná stránka / Turkménsko / Ašchabad – biele mesto lásky
Turkménsko

Ašchabad – biele mesto lásky

3. september 2015 autor 0
Monument 10. výročia nezávislosti - socha prezidenta pozerá na obraz prezidenta

Vzhľadom k tomu, že Turkménsko nepatrí u nás medzi najfrekventovanejšie destinácie, pravdepodobne si väčšina ľudí u nás ani len tak z hlavy nespomenie na názov jeho hlavného mesta. Ašchabad si pritom prívlastok uvedený v titulku zaslúži, aj keď z oveľa pragmatickejších príčin, než by človek očakával. Navyše je toto mesto ležiace na úpätí hôr len pár kilometrov od iránskej hranice plné bizarných stavieb, pri ktorých občas zostáva rozum stáť. Pokiaľ ste videli film Diktátor, po návšteve Ašchabatu vám bude jasné, kým sa Sacha Baron Cohen inšpiroval.

Turkménsko je stredoázijská krajina, ktorá bola do roku 1991 súčasťou Sovietskeho zväzu. Keď sa tento útvar práve v roku 1991 rozpadol, Turkméncom spadla nezávislosť ako z neba. V tej dobe o ňu nikto veľmi nestál (v Strednej Ázii je bývalý Sovietsky zväz vnímaný dodnes ako pozitívum, na ktoré sa spomína ako na “staré dobré časy”) a turkménski predstavitelia miestnej komunistickej strany vlastne ani nevedeli, čo si s ňou počať. Vtedajší generálny tajomník Ústredného výboru Saparmurat Niyazov sa tak ujal vlády a transformácie na “demokratický a kapitalistický” režim. Keďže starého psa ťažko naučíte novým kúskom, krajina pokračovala ďalej v štýle samoderžavia a prezident Niyazov zostal pri moci 15 rokov až do svojej smrti. Medzitým sa nechal titulovať ako Turkmenbaši, teda Vodca Turkménov a zaviedol mnoho bizarných opatrení, ktorými budoval kult svojej osobnosti. Medzi nimi nechýbalo pomenovanie dňov v týždni či mesiacov po ňom a členoch jeho rodiny.

Turkménsko má zhruba 5 miliónov obyvateľov, ale rozlohou je asi 10-krát väčšie než Slovensko. V poslednom období výrazne zbohatlo, najmä vďaka zásobám zemného plynu, ktoré sú údajne štvrté najväčšie na svete (hneď po Iráne, Rusku a Katare). Vďaka tomu za posledných 15 rokov narástol jeho HDP viac ako 12-násobne (!). Pre porovnanie, slovenský (i český) HDP stúpol za rovnaké obdobie asi 3-násobne. Tu je však dôležité uviesť, že krajina síce je bohatá, ale pre jej obyvateľstvo to neplatí. Väčšina ľudí v mestách žije v skromných pomeroch a tí mimo miest sú buď roľníci, farmári alebo kočovníci. Kam teda mizne všetko bohatstvo z predaja zemného plynu?

Predsa na megalomanské projekty bývalého i súčasného turkménskeho prezidenta. A tu sa dostávame konečne k hlavnému mestu tejto krajiny. Ašchabad (angl. transkripcia Ashgabat). Jeho názov je veľmi romantický, pretože v perzštine znamená “mesto lásky”. Bohužiaľ sa však mesto nachádza v aktívnej seizmickej zóne, takže romantika-neromantika, príroda si nevyberá a občas mestom škaredo zatrasie. V roku 1948 zemetrasenie o sile 7.3 stupňa Richterovej škály poničilo väčšinu mesta a zabilo dve tretiny (!) jeho populácie (aj keď sovietske zdroje samozrejme uvádzajú straty na životoch 4-krát menšie). Aby toho nebolo málo, v roku 1963 ďalšie zemetrasenie skazu dokonalo a mesto zmazalo z povrchu zemského. Sovieti však chceli ukázať nezlomnosť ľudského ducha a mesto vybudovali znovu. Po osamostatnení Turkménska začal prezident Niyazov realizovať šialené megalomanské projekty a rozhodol sa, že chce, aby bol Ašchabad prezývaný bielym mestom. Preto nechal vysťahovať a zrovnať so zemou celú štvrť a začal stavať honosné budovy, paláce, rezidenčné domy a parky. Všetky budovy sú postavené z bieleho mramoru a mesto je dnes zapísané v Guinessovej knihe rekordov ako mesto s najvyšším počtom stavieb z mramoru. Turkménsko však nemá svoju Carraru ani vrch Pentelicus, takže musí mramor dovážať. A keď už mramor, tak taliansky! Prezident tak stál pred ťažkým rozhodnutím – investovať doláre zo zemného plynu do blahobytu svojich občanov alebo ich utratiť za kvalitný mramor?

Sofiinu voľbu prezident rozlúskol šalamúnsky a rozhodol sa nakúpiť mramor, z ktorého dal postaviť krásnu bielu štvrť, na ktorej sa pohľadom môžu kochať všetci jeho občania. Vzhľadom k seizmickému charakteru celej oblasti ide o pomerne riskatnú investíciu, ale pre krásu sa predsa musí trpieť. Celá mramorová štvrť je v noci krásne osvetlená, ale keďže bohužiaľ obyvatelia si tu byty nemôžu dovoliť kúpiť, pripomína trochu mesto duchov.

Osobitnou kapitolou v Ašchabade sú parky a monumenty. Ako som uviedol, prezident Niyazov usilovne pracoval na budovaní svojho kultu osobnosti a tak sa v meste nachádza množstvo obrovských parkov, ktorým dominujú monumenty pripomínajúce jednotlivé brilantné rozhodnutia tohto velikána. Nájdeme tu tak Monument nezávislosti, Monument ústavy, Monument 10. výročia nezávislosti, atď. Hlavným materiálom použitým pre dekoráciu monumentov je samozrejme biely mramor a zlato. Motívom sú väčšinou kone (na ktoré sú Turkméni hrdí) a samozrejme prezident Niyazov. Nechýbajú prípady, kde parku dominuje socha prezidenta pozerajúca sa na náprotivnú stenu, na ktorej je pre zmenu maľba vyobrazujúca prezidenta. Parky sú rozsiahle a úplne prázdne, keďže bežní ľudia v tejto mramorovej štvrti nežijú a nemajú dôvod sem chodiť. Takže pokiaľ máte radi parky bez psov, ľudí a iných rušivých elementov, Ašchabad je miesto pre vás.

Najbizarnejším monumentom je zrejme Oblúk neutrality. Oslavuje brilantné rozhodnutie prezidenta viesť Turkménsko cestou neutrality (teda kamarátiť sa s Rusmi, Američanmi i Iráncami naraz) a má formu trojnožky so zlatým stĺpom, na vrchole ktorého je obrovská socha prezidenta zo zlata. Pôvodne sa ešte táto socha otáčala za Slnkom, čo je však funkcionalita, ktorú sa rozhodol súčasný prezident Berdymuchamedov zrušiť (vraj aby kult predchádzajúceho prezidenta nebol príliš silný).

Ďalším zaujímavým miestom je Ruhnama monument – monument s parkom, ktorý je venovaný knihe. Knihu Ruhnama napísal prezident Niyazov a zrejme sa jedná o jedinú knihu na svete, ktorá má svoj monument a park. V strede parku sa totiž nachádza obrovská socha tejto knihy.

Pokiaľ sa však vzdialime z tejto štvrte plnej absurdností, zvyšok mesta žije životom obyčajných ľudí s obyčajnými starosťami. Nájdeme tu obyčajné domy, trhy, obchody a ulice ako v každom inom meste. Pre väčšinou obyvateľstva mramorová štvrť niečím vzdialeným, takmer až nereálnym. Aby tento stav vydržal, musí vláda udržať ľudí ako-tak spokojných. Účty za energie a vodu tu preto neexistujú, všetko je zdarma. Obyvatelia tiež dostávajú každý mesiac prídel benzínu (asi 80 litrov) zdarma a ďalší si môžu dokupovať za cenu asi jeden dolár za 40 litrov (nie, to nie je preklep). Preprava po krajine na väčšie vzdialenosti je zabezpečená novými modernými lietadlami, pričom ceny leteniek sa pohybujú okolo 8-9 dolárov. Lístok na MHD nestojí v podstate skoro nič, resp. asi korunu. Ľudia sa tak na svoj osud nesťažujú a k cudzincom sú veľmi priateľskí. Jeden so mnou dokonca cestoval cez celé mesto len aby sa uistil, že dôjdem tam, kam som mal namierené.

V Ašchabade sa nachádza obchodný dom Yimpas, ktorý je na naše pomery vcelku malý. Unikátom však je to, že sa tu nachádzajú jediné eskalátory v celej krajine. Odpozoroval som však, že ľudia im veľmi neveria a radšej chodia po starom dobrom schodisku.

To, že je elektronizácia v Turkménsku ešte len v plienkach, sa potvrdzuje na letisku, kde pred odletom z krajiny len neveriacky pozerám, ako mi teta na check-ine vypisuje palubný lístok rukou. Toto sa mi zatiaľ stalo len v Afrike, avšak to bol len domáci let.

Turkménsko je veľmi izolovanou krajinou plnou paradoxov. Jeho hlavné mesto túto krajinu reprezentuje tak, ako sa patrí a je jedným z najbizarnejších miest, ktoré som navštívil. Pokiaľ teda chcete navštíviť krajinu, kde turistov prakticky nestretnete a kde uvidíte niečo, čo inde na planéte zrejme nenájdete, myslím, že táto stredoázijská krajina splní vaše predstavy.

Ako sa sem dostať?

Turkménsko neposkytuje pre našinca veľmi veľa možností, ako sa sem dostať letecky. Je možné nájsť spojenia cez Kyjev alebo Moskvu, prípadne je možné letieť do Dubaja a odtiaľ nízkonákladovou spoločnosťou Fly Dubai do Ašchabadu.

Ako sa tu pohybovať?

Centrum mesta je vcelku malé a je možné sa tu pohybovať pešo.

Na dlhšie vzdialenosti je možné použiť autobus, jazdné sa platí priamo šoférovi pri vystupovaní. Autobosové linky prechádzajú hlavnými ulicami mesta, ale cestovné poriadky bohužiaľ nie sú k dispozícii – je treba sa spýtať okoloidúcich, ktorým autobusom sa dostanete tam, kam potrebujete – väčšinou sú ochotní a poradia. Problémom môže byť jazyková bariéra, lebo stretnúť niekoho anglicky hovoriaceho je veľmi nepravdepodobné. Ruština zachraňuje situáciu.

Taxíky sú tiež pomerne lacné, ale je treba sa informovať o cenách vopred, inak vás môžu ako cudzinca skúsiť natiahnuť. Ako vo všetkých post-sovietskych krajinách, je možné si zastaviť jednoducho akékoľvek okoloidúce auto a za príslušný poplatok sa nechať odviezť kam potrebujete.

Kedy sem cestovať?

Ideálnym obdobím je jar alebo jeseň, v lete tu bývajú pomerne značné horúčavy.

Kde sa ubytovať?

Ubytovanie v Turkménsku nie je možné rezervovať cez štandardné vyhľadávače – je nutné využiť služieb lokálnej agentúry, ktorá vám zrejme bude zariaďovať i víza.

Kde nájsť viac informácií?

Napríklad na stránke o Turkménsku.

Related Posts

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné položky sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Hroch.sk

Najnovšie komentáre

Kategórie