Turkménsko

Od Nisy po Nohur – cesta turkménskou divočinou

0
Cintorín v dedinke Nohur

Aj keď väčšinu územia Turkménska tvorí púšť, v tejto stredoázijskej krajine sa dajú nájsť veľmi zaujímavé miesta. Spoločným menovateľom väčšiny z nich je, že ide o starodávne mestá, ktoré pochádzajú ešte z čias pred Kristom a niektoré boli mocnými protivníkmi antických impérií. Bohužiaľ, dnes je väčšina z nich už len ruinami, ale ako dnes uvidíte, nájdu sa aj výnimky. Dnešný výlet nás zavedie na západ od hlavného mesta Ašchabad a do hôr v blízkosti iránskych hraníc.

Mešita Gypjak

Prvou zastávkou je mestečko Gypjak ležiace na okraji Ašchabadu. A v podstate sa dá povedať, že na Ašchabad úspešne nadväzuje v šialených megalomanských projektoch, o ktorých som písal v minulom článku. Bývalý diktátor Nijazov, zvaný aj Turkmenbaši, tu totiž dal postaviť v roku 2004 obrovskú mešitu z bieleho mramoru a zlata, ktorá síce dokáže naraz pojať až 10 tisíc veriacich, no väčšinou zíva prázdnotou. Mešita vzbudila mnoho kontroverzií, pretože Turkemnbaši vo svojej samoľúbosti dal na jej minarety umiesniť texty nie z Koránu, ale zo svojej knihy Ruhnama (Kniha duší, taktiež je spomínaná v mojom minulom článku).

Mešita Gypjak sa nazýva i Turkmenbašiho mešita (turkménsky “Türkmenbaşy Ruhy Metjidi”), nielen preto, že sa postaral o jej vybudovanie, ale aj preto, že tu stojí mauzóleum venované jemu a jeho rodine. V tomto mauzóleu (ktoré je tiež prístupné verejnosti, ale nesmie sa v jeho vnútri fotografovať) je dnes pochovaný, rovnako ako zosnulí členovia jeho rodiny. Na fotografiách je možné vidieť rozľahlosť a zároveň prázdnotu tohto miesta.

A prečo práve Gypjak? Dôvod je jednoduchý – Turkmenbaši totiž pochádzal práve z tohto mestečka.

Mešita Saparmurat Hajji

Ďalšia zastávka je len o pár kilometrov ďalej na západ v dedinke Gökdepe a opäť sa jedná o mešitu, ktorá je tu považovaná za turistickú atrakciu. Mešita sa turkménsky nazýva “Saparmyrat Hajy metjidi”, pretože bola postavená v roku 1995 ako pripomienka Turkmenbašiho (Saparmuratovej) púte do Mekky (Hajj). Mešita je opäť veľmi veľká (8 tisíc veriacich) a prázdna a je pre ňu typická tyrkysová kupola. Za mešitou ešte stojí vcelku veľké múzeum, ktoré dokumentuje život bežných obyvateľov v okolí a tiež históriu miestnej pevnosti Gökdepe, ktorú hrdinne bránili turkménski vojaci. Aj im je venovaná táto mešita, ktorá je dokonca vyobrazená na 10-tisíc manatovej turkménskej bankovke.

Jazero Köw Ata

Ruský šofér Andrej so mnou pokračuje ďalej na západ a naším cieľom je jaskyňa Köw Ata. Cestou sa ma pýta, prečo je tá naša ruština taká divná, tak mu musím vysvetliť, že rozprávam slovensky a ruštinu len imitujem.

Jazero Köw Ata leží v rovnomennej jaskyni a je termálnym zdrojom – voda má prírodnú teplotu okolo 37 stupňov a typický zápach. Ide o veľmi zaujímavú skúsenosť, kde najprv musíte zísť na dno pomerne hlbokej jaskyňe po železných schodoch, ktoré zažili už lepšie časy. Navyše jaskyňa je mizerne osvetlená, v podstate vidíte len čierny tunel a nevidíte jeho koniec. Po stenách všade visia netopiere a keď konečne dôjdete na dno jaskyne, tak zistíte, že sú tu kupodivu aj provizórne sprchy a prezliekárne – nečakajte však žiadny luxus, skôr naopak. Každopádne kúpeľ v tomto jazere je obľúbenou aktivitou miestnych obyvateľov, ktorých som tu stretol asi dvadsať – čo bohužiaľ znemožňovalo fotenie.

Nohur

Po niekoľkých ďalších kilometroch sa dostávame do cieľa  našej cesty – dedinky Nohur (niekedy aj Nokhur). Táto dedinka leží v horách blízko hraníc s Iránom a je veľmi špecifickou i v rámci Turkménska. Majú svoj vlastný dialekt, ktorému samotní Turkméni nerozumejú a odvodzujú svoj pôvod od Grékov a Alexandra Macedónskeho, ktorého armáda tadiaľto údajne pred tisícročiami prešla a časť vojakov zostala žiť. Obyvatelia dediny sú veľmi konzervatívni aj na turkménske pomery vo svojich zvykoch, kultúre, či oblečení. Nachádza sa tu taktiež strom, ktorý údajne zasadil sám Alexander Macedónsky – podľa môjho názoru však nevyzerá, že by mal  už takmer 2 a pol tisíc rokov.

Príkladom špecifickej kultúry v Nohure je miestne pohrebisko. Hroby sú zdobené rohami miestnych kôz, prípadne celými lebkami i s rohami. Čím väčšie rohy, tým lepšie – na pohrebisko majú povolený vstup len lokálni obyvatelia, ale turistov bez problémov nechávajú obšmietať sa okolo a fotografovať. Celé miesto je veľmi magické a sála z neho pokoj.

Najlepším zážitkom v Nohure je možnosť prespať u jedného z domácich v lokálnej domácnosti. Túto službu už roky ponúka turistom miestny obyvateľ Gaib so svojou ženou Enebai a vo svojom dome vás prijmú ako vlastných. Spí sa síce tradične na zemi, ale to vôbec nevadí. Výborná je tiež možnosť si dať lokálnu večeru a raňajky. Večera sa trošku v spoločnosti pána domáceho a dvoch ruských šoférov zvrtla a vďaka pár fľašiam vodky skočila veselšie, než bolo plánované. Najmä ruskí šoféri si to užili vo veľkom štýle.

Nisa

O Nise ste pravdepodobne nikdy nepočuli, pokiaľ ste neštudovali históriu. Kedysi (3. storočie pred n. l.) však bolo hlavným mestom Partskej ríše. Partská ríša (Partia) bola v istom zmysle následníkom Perzského impéria a vznikla na jeho troskách. Partská ríša bola jednou z najmocnejších ríší v staroveku a bola hlavným rivalom v boji o titul globálnej veľmoci so starovekým Rímom. Ktovie, ako by dnes svet vyzeral, keby sa tak nestalo, ale každopádne Rím nakoniec z tohto súboja vyšiel víťazne a Partia postupne upadla do zabudnutia a prepadliska dejín.

Dôležitým v kontexte s Turkménskom je fakt, že hlavné mesto Partskej ríše bola Nisa, ktorá ležala na území dnešného Turkménska, prakticky ešte na okraji hlavného mesta Ašchabad. Jadrom Nisy bola pevnosť a zároveň sa tu nachádzali kráľovské rezidencie a mauzóleá. Nisa bola kompletne zničená zemetrasením pár rokov pred naším letopočtom. Odvtedy mesto nebolo obnovené a čas započal svoju prácu – dnes je tu možné vidieť len zvyšok starovekých budov, o ktorých archeológovia väčšinou ani nevedia, na čo slúžili. To však nebránilo tomu, aby sa Nisa stala súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jadro Nisy je obkolesené zrejme zvyškom opevnenia, ktoré je však už natoľko zvetrané, že vyzerá skôr ako kráter prírodného pôvodu. Ide opäť o veľmi zaujímavé a tiché miesto, kde zrejme nestretnete ani nohu (ani turistu) – ostatne skoro ako všade v Turkménsku.


Kde nájsť viac informácií?

Napríklad na stránke o Turkménsku.


Ako sa sem dostať?

Vzhľadom k obmedzeniam pre cestovanie v Turkménsku, nemáte možnosť sa k spomínaným miestam dostať inak, než v rámci organizovaného zájazdu s lokálnou cestovnou agentúrou. Výnimkou je Nisa a Turkmenbašiho mešita, ktoré sa nachádzajú ešte v Ašchabade a tým pádom je teoreticky možné ich navštíviť i bez sprievodcu. Hromadnou dopravou sa sem však nedostanete, takže vám zostávajú len taxíky.


Kedy sem cestovať?

Turkménsko sa dá navštíviť celoročne, v lete býva však teplo pomerne vyčerpávajúce.


Ako sa tu pohybovať?

Na jednotlivých miestach spomínaných v týchto článkoch je možné sa pohybovať výlučne pešo.


Kde sa ubytovať?

Pre mešity a Nisu stačí byť ubytovaný v Ašchabade, sú prakticky ešte súčasťou mesta. V Nohure je možné sa ubytovať u lokálneho obyvateľa menom Gaib (vrátane večere a raňajok) a tento servis i dopravu vám zabezpečí agentúra, ktorá vám v Turkménsku zariaďuje pobyt. Viac informácií na stránke o Turkménsku.

Related Posts

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné položky sú označené *

Najnovšie komentáre

Kategórie