Kategórie

Nachádzate sa: Hlavná stránka / Kambodža / Vražedné polia Choeung Ek a Múzeum genocídy Tuol Sleng – najpochmúrnejšie miesta Kambodže
Kambodža

Vražedné polia Choeung Ek a Múzeum genocídy Tuol Sleng – najpochmúrnejšie miesta Kambodže

13. február 2017 autor 0
Lebky obetí zavraždených v Choeung Ek

Múzeum genocídy Tuol Sleng v kambodžskom Phnom Penhu je neuveriteľným hmatateľným dokumentom ľudskej krutosti a bezcitnosti, ktorého návšteva je porovnateľná s návštevou koncentračných táborov v Európe. Po tom, čo sa dialo počas 2. svetovej vojny, je až nepochopiteľné, že sa o viac než 30 rokov dokázal zopakovať tento scenár opäť, aj keď v inej časti sveta a tentokrát v réžii komunistov.

Kambodžskí komunisti sú známi aj pod názvom Červení Kméri a vládnuca organizácia bola nazývaná Angkar. Strana vznikla v 50-tych rokocho minulého storočia a prešla viacerými zmenami názvu. Po Robotníckej strane Kambodže prišla tajne Komunistická strana Kambodže, keďže komunizmus bol v tej dobe ilegálnou ideológiou. V roku 1968 však vypukla občianska vojna v Kambdoži, aj keď vtedy šlo stále o lokálne povstania v menších mestách a dedinách. Sila Červených Kmérov však stále rástla a tak sa mohli ku komunizmu prihlásiť otvorene a urobiť svoj názov oficiálnym.

Väzenie Tuol Sleng v Phnom Penhu - Fotografia najvyššieho vedenia Červených Kmérov, úplne vľavo Pol Pot

Väzenie Tuol Sleng v Phnom Penhu – Fotografia najvyššieho vedenia Červených Kmérov, úplne vľavo Pol Pot

Zlom prišiel v roku 1970, keď kambodžská vláda zvrhla kráľa Sihanouka a vyhlásila Kmérsku republiku. Kráľ utiekol do Pekingu, kde sa v stal formálnou hlavou exilovej vlády vedenej Červenými Kmérmi, čím došlo k paradoxnému spojeniu dvoch nepriateľov. Kráľ potom ukázal svojou podporu návštevou pozícií Červených Kmérov, čo motivovalo obyčajných ľudí narukovať do ich jednotiek a ich armáda tak narástla takmer 10-násobne. Toto bol zrejme kľúčový moment v celej občianskej vojne.

Jedna z ciel pre výsluch vo väzení Tuol Sleng v Phnom Penhu - posteľ neslúži väzňom na spánok, ale pre ich výsluch a mučenie, ako dokumentuje fotografia

Jedna z ciel pre výsluch vo väzení Tuol Sleng v Phnom Penhu – posteľ neslúži väzňom na spánok, ale pre ich výsluch a mučenie, ako dokumentuje fotografia

Aj keď Červení Kméri ovládali väčšinu územia krajiny, mali pod kontrolou len menšinu obyvateľstva a neovládali hlavné mesto. Tu však prišiel na pomoc Severný Vietnam. Ten síce výdatne dával zabrať Američanom a Južnému Vietnamu, ale nemal problém si popri tom ešte odskočiť do Kambodže, zlikvidovať väčšinu vládnej armády a dostať sa takmer až k Phnom Penhu, čím výrazne pomohol Červeným Kmérom. Američania odpovedali tradične bombardovaním, ale v Kambodži sa ukázalo zhruba rovnako efektívne ako vo Vietname.

Mučenie väzňov - Obraz vo väzení Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

Mučenie väzňov – Obraz vo väzení Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

V apríli roku 1975 oslabená vládna armáda, ktorej zároveň došla munícia, kapitulovala. Červení Kméri, ktorí boli naopak bohato zásobení zbraňami od svojich komunistických spojencov vo Vietname a v Číne, sa zmocnili Phnom Penhu a nič nebránilo tomu, aby spustili svoju utopistickú predstavu novej a absolútne rovnostárskej spoločnosti. Tá bola sprevádzaná čistkami a hrôzostrašnou krutovládou, ktorú si zrejme nevedeli predstaviť ani samotní dedinskí obyvatelia bojujúci v ich radoch.

Vražedné polia Cheoung Ek - Jeden z masových hrobov

Vražedné polia Cheoung Ek – Jeden z masových hrobov

Väzenie Tuol Sleng (S-21)

Pre väznenie a mučenie (a následné odstránenie) svojich oponentov potrebovali Červení Kméri príslušné zariadenia. Keďže jednou z myšlienok bolo budovanie novej spoločnosti, ktorá by bola založená na “poctivej” práci, boli zrušené “zbytočné” inštitúcie, ktoré by mohli tejto transformácii brániť. Prestali tak existovať banky (a peniaze), nemocnice, továrne a samozrejme školy. Väčšina obyvateľstva z miest bola presunutá na vidiek, kde boli nútení pracovať na farmách.

Cely vo väzení Tuol Sleng v Phnom Penhu

Cely vo väzení Tuol Sleng v Phnom Penhu

Jednou z inštitúcií, ktoré takto zanikli, bola stredná škola Chao Ponhea Yat v Phnom Penhu. Jej budovy boli obohnané elektrifikovaným plotom a okná zamrežované a následne tu boli vymurované cely o veľkosti malého sprchovacieho kúta. Tak vzniklo zariadenie s názvom Bezpečnostné väzenie 21 (Security Prison 21, skrátene aj S-21), známe aj pod názvom Tuol Sleng (Hora jedovatých stromov).

Desať pravidiel, s ktorými bol oboznámený každý väzeň po príchode do Tuol Slengu

Desať pravidiel, s ktorými bol oboznámený každý väzeň po príchode do Tuol Slengu:
1) Musíš odpovedať priamo na moje otázky, nevyhýbaj sa odpoveďou.
2) Nesnaž sa skrývať fakty výhovorkami na toto a tamto. Je zakázané mi odporovať.
3) Nerob zo seba hlupáka, pretože si nepriateľom revolúcie.
4) Na moje otázky musíš odpovedať hneď, bez strácania času premýšľaním.
5) Nehovor mi o tvojich nemorálnostiach ani o podstate revolúcie.
6) Počas bičovania a elektrošokov nesmieš kričať.
7) Nerob nič, seď a čakaj na moje príkazy. Ak ti nedám žiadny príkaz, seď ticho. Keď ti niečo prikážem, urob to okamžite a bez protestovania.
8) Nevyhováraj sa na Khmer Krom (kambodžská menšina žijúca vo Vietname) v snahe skryť tvoje tajomstvo alebo zradcu.
9) Ak neuposlúchneš tieto inštrukcie, dostaneš mnoho rán elektrickým prúdom.
10) Za neuposlúchnutie ktoréhokoľvek z týchto príkazov budeš potrestaný 10 ranami bičom alebo 5 elektrošokmi.

Podmienky vo väzení boli príšerné – väzni trávili čas v osobitných celách, do ktorých sa ledva vošli, pripútaní nohami k železným okovám, ktoré prakticky znemožňovali akýkoľvek pohyb. Stále však bol tento čas tým lepšie stráveným – pokiaľ totiž niekoho z cely vytiahli von, tak väčšinou kvôli výsluchu, ktorý bol sprevádzaný mučením. A na mučenie boli vo väzení S-21 experti – okrem klasického vytrhávania nechtov zvládali i pokročilejšie techniky, napríklad topenie vo vode.

Mučiarensky nástroj pre topenie väzňov - Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

Mučiarensky nástroj pre topenie väzňov – Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

Zároveň však boli Červení Kméri, podobne ako nacisti, veľmi pedantní – každý väzeň bol po prijatí zdokumentovaný, odfotografovaný a zaradený do kartotéky. Po výsluchoch, mučení a priznaní boli väzni väčšinou odsúdení na smrť a popravení. Na tento účel slúžili vyhladzovacie tábory, ako napríklad Vražedné polia Choeung Ek.

Keďže Pol Pot zastával teóriu, že burina musí byť zničená až po korene a toto má byť aplikované i na nepriateľov štátu, s každým zatknutým bola zatknutá vždy celá jeho rodina. V drvivej väčšine prípadov zatknutí ani ich rodiny nemali ani tušenie, prečo boli zatknutí, ale po mučení sa priznali k všetkému, čo od nich bachari chceli počuť. Po priznaní boli ďalšou a väčšinou poslednou zastávkou Vražedné polia (viď nižšie).

Nádvorie väzenia Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu s pamätníkom jeho obetí

Nádvorie väzenia Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu s pamätníkom jeho obetí

Za dobu svojej existencie si tak väzenie Tuol Sleng vydobylo renomé, ktoré sa dalo porovnať s povesťou hlavného sídla Gestapa na Prinz-Albrecht-Straße v Berlíne. Keď Vietnamci Červených Kmérov porazili a objavili väznicu Tuol Sleng, naskytol sa im príšerný pohľad na hnijúce telá mŕtvych väzňov. Už rok po oslobodení bola väznica transformovaná na Múzeum genocídy Tuol Sleng. Viacerí predstavitelia režimu Červených Kmérov však popierali akúkoľvek zodpovednosť za zločiny spáchané vo väzení, či dokonca popierali vôbec ich existenciu a označili ich za výmysly a falošné obvinenia zo strany Vietnamcov.

Za necelé štyri roky bolo vo väzení mučených a zavraždených viac ako 20-tisíc ľudí. Režim uplatňoval rovnostársky prístup, takže neboli robené žiadne rozdiely medzi mužmi a ženami, mladými a starými alebo dospelými a deťmi…

Príbehy tých, ktorí prežili

V Múzeu Tuol Sleng sa návštevník môže dozvedieť nielen o neľudských spôsoboch, akými bolo s väzňami zaobchádzané, ale i rôznych zaujímavých príbehoch. Osobitnou kapitolou sú príbehy tých, ktorí prežili. Tí tak mohli podať priame svedectvo o tom, čo sa vo väzení dialo. Bohužiaľ však takých ľudí bolo veľmi málo – konkrétne 7 (slovom sedem, sedem ľudí dokázalo prežiť pád režimu, z čoho vyplýva, že uväznenie v Tuol Slengu znamenalo prakticky istú smrť).

Jedným z tých, ktorým sa podarilo prežiť, je Bou Meng. Narodil sa na vidieku v roľníckej rodine a dostalo sa mu vzdelania v jednom z chrámov a tak sa stal mníchom. Mal vlohy k maľbe, ktorej sa intenzívne venoval a v pagode, kde žil, maľoval napríklad výjavy z Budhovho života. Neskôr sa vrátil a živil sa ako maliar, keď sa v roku 1971 pridal k Červeným Kmérom. Tí ho priradili k práci v tlačiarni a takisto maľoval propagandistické maľby.

Neskôr bol Bou Meng aj s manželkou presunutý na farmu, kde pracoval na poli. Jedného dňa však z ničoho nič prišli vojaci, zatkli ich a odviedli do väzenia Toul Sleng (S-21). O svojej žene už nikdy nepočul a on sám bol vystavený mučeniu. Dvakrát denne pred neho vysypali palice a nechali ho, nech si vyberie, ktorou ho zmlátia. Keď jeho chrbát začal krvácať, nasypali doň soľ alebo ho obliali slanou vodou či alkoholom, aby mu spôsobili ešte väčšiu bolesť.

Niektorí väzni vo väzení Tuol Sleng sa vyhli krutému zaobchádzaniu vďaka tomu, že vedeli maľovať

Niektorí väzni vo väzení Tuol Sleng sa vyhli krutému zaobchádzaniu vďaka tomu, že vedeli maľovať

Jedného dňa prechádzali stráže celami a oznamovali, že sa hľadá niekto, kto vie maľovať. Bou Meng to riskol a prihlásil sa a to mu zrejme zachránilo život. Stráže ho odviedli k šéfovi väzenia menom Duč, ktorý mu s úsmevom oznámil, že ak nebude maľovať dobre, zabije ho. Ako test mu dal za úlohu vytvoriť portrét Lenina z jeho fotografie. Dučovi sa výsledok páčil a tak Bou Meng dostal za úlohu maľovať veľké portréty Pol Pota. Pracoval v osobitnej miestnosti s ďalšími tromi maliarmi (z ktorých okrem Bou Menga prežil ešte jeden) a stráže ho prestali týrať. Dokonca mu dovolili jesť zvyšky svojho jedla.

Stráže vo väzení Tuol Sleng hľadali niekoho, kto vie maľovať - Bou Meng sa prihlásil a zachránil si tým život

Stráže vo väzení Tuol Sleng hľadali niekoho, kto vie maľovať – Bou Meng sa prihlásil a zachránil si tým život

Tesne pred dobytím Phnom Penhu Vietnamcami Červení Kméri evakuovali posledných väzňov na Vražedné polia, kde ich zlikvidovali. Cestou lesom si Bou Meng uvedomil, že je to jeho posledná šanca a podarilo sa mu ujsť. Po páde režimu sa Bou Meng živil ďalej maľovaním. Neskôr svedčil v procese s Červenými Kmérmi a dnes je už na dôchodku, ale stále pracuje v Múzeu genocídy Tuol Sleng, kde ho dnes môžu návštevníci stretnúť a kúpiť si od neho knihu, ktorá popisuje hrôzy väzenia S-21.

Bou Meng - jeden z siedmich väzňov, ktorí prežili hrôzy väzenia Tuol Sleng

Bou Meng – jeden z siedmich väzňov, ktorí prežili hrôzy väzenia Tuol Sleng

Podobný príbeh má i Chum Mey. Ten bol mechanikom, ktorý opravoval rôzne stroje a zariadenia v Phnom Penhu. Po tom, čo sa k moci dostali Červení Kméri, bol nútený odísť na vidiek, odkiaľ ho však režim opäť povolal do hlavného mesta, aby tam opravoval zariadenia. Do väzenia sa dostal len dva mesiace pred pádom režimu, ale týrania si aj tak užil dosť. Vypočúvali a mučili ho trikrát denne, pretože bol obvinený z toho, že je agentom KGB alebo CIA. Chum Mey zrejme ani nevedel, čo sú to za organizácie. Neskôr stráže zistili, že ho môžu využiť pri oprave strojov a zariadení vo väzení.

Chum Mey ako svedok na súdnom tribunáli s vedením Červených Kmérov

Chum Mey ako svedok na súdnom tribunáli s vedením Červených Kmérov

Po páde režimu sa mu podarilo uniknúť istej smrti a vrátil sa naspäť do Phnom Penhu, čo mu trvalo 6 dní, pričom mal k dispozícii ako potravu len tri paličky cukrovej trstiny. Po návrate pracoval ďalej ako mechanik a o mnoho rokov neskôr sa zúčastnil tribunálu súdiaceho bývalých vodcov Červených Kmérov. Posledné roky v dôchodku pracuje v Múzeu Tuol Sleng, kde rozpráva návštevníkom o hrôzach režimu a predáva im svoju knihu.

Chum Mey pózuje vo svojej cele č. 22 vo väzení Tuol Sleng

Chum Mey pózuje vo svojej cele č. 22 vo väzení Tuol Sleng

Švédsky omyl a podpora Pol Pota

V histórii režimu Červených Kmérov zohrali svoju úlohu i Európania, ktorí sa tu do veľkej miery nechali zosmiešniť. Konkrétne si pomyselnú korunu hlupákov nasadili v tomto prípade Švédi. Silne ľavicovo orientovaná krajina s protiamerickými náladami medzi mladými a “intelektuálmi” videla v Kambodži vzor toho, akým smerom by sa mohli uberať krajiny tretieho sveta. Mnoho mladých Švédov sympatizovalo s ľavicovou až maoistickou filozofiou a existovala tu organizácia švédsko-kambodžského priateľstva.

Kambodža bola v tej dobe uzatvorenou krajinou a nedovoľovala vstup cudzincom. Vzťahy so Švédskom boli však tak dobré, že Červení Kméri pozvali na návštevu delegáciu vedenú Gunnarom Bergströmom a ďalšími marxistickými aktivistami, ktorí bezvýhradne Kambodžu a Červených Kmérov obdivovali. Tí pre Švédov zahrali dokonalé divadlo, aby nadobudli pocit, že v krajine všetko funguje ako má a neexistuje v nej žiadna chudoba či masové vraždenie. Potemkinova dedina v podaní Červených Kmérov zahŕňala kultúrne vystúpenie detí alebo luxusné jedlo vrátane homárov v dobe, keď väčšina obyvateľov umierala od hladu. Mladí ľavičiari boli natoľko hlúpi, že tomuto divadlu uverili a po návrate domov šírili správy o tom, ako v Kambodži všetko výborne funguje a aké sú správy o údajnom mučení a represáliach prinášané utečencami vymyslené.

Gunnar Bergström sa po 30 rokoch do Kambodže vrátil a navštívil i Múzeum genocídy Tuol Sleng. Priznal svoju chybu i to, že sa nechal oklamať a že nemal v prípade Červených Kmérov pravdu. Nie všetci členovia skupiny mali takýto dostatok sebereflexie a napríklad Jan Myrdal, ďalší člen výpravy, naďalej popiera akúkoľvek genocídu v Kambodži. Od niektorých si (zrejme zaslúžene) vyslúžil prezývku “princ komunistických klaunov“.

Gunnar Bergström na návšteve Kambodže 30 rokov po tom, čo priniesol správu o tom, ako dobre funguje štát pod správou Červených Kmérov

Gunnar Bergström na návšteve Kambodže 30 rokov po tom, čo priniesol správu o tom, ako dobre funguje štát pod správou Červených Kmérov

Nútené sobáše

Jedným z aspektov filozofie Červených Kmérov bolo vytvorenie nového ľudu, ktorý by spĺňal požiadavky utopickej spoločnosti budúcnosti. Preto sa strana rozhodla vygenerovať novú populáciu nútenými sobášmi. Na vidieku jednoducho boli vybrané dvojice, ktoré boli s požehnaním strany zosobášené a manželstvo bolo pod dohľadom strany i skonzumované. Páry, ktoré boli takto vytvorené, sa vôbec nepoznali a v deň svadby sa videli prvýkrát. Odmietnuť sobáš znamenalo samozrejme automaticky smrť.

Je zaujímavé, že po páde režimu drvivá väčšina manželstiev zostala zachovaných. Nie preto, že by Červení Kméri mali tak dobrý nos na lásku, že spojili páry tak, že sa do seba všetci zamilovali. Skôr šlo o pocit spolupatričnosti z utrpenia, ktoré si väčšina párov musela spoločne prežiť a takisto svoju rolu zohral fakt, že Kambodža je stále pomerne konzervatívna krajina a rozvod je považovaný za veľmi extrémne riešenie situácie. Navyše veľa párov už malo deti, takže aj kvôli nim sa rozhodli zostať spolu i napriek tomu, že mali možnosť svoj sobáš anulovať.

Múzeum genocídy Tuol Sleng - Príbeh Yum, ktorá bola donútená sa vydať za neznámeho muža z menšiny Čam. Po páde režimu zostali spolu a mali štyri deti.

Múzeum genocídy Tuol Sleng – Príbeh Yum, ktorá bola donútená sa vydať za neznámeho muža z menšiny Čam. Po páde režimu zostali spolu a mali štyri deti.

V Tuol Slengu sa môžete dočítať o príbehoch viacerých takýchto nasilu zosobášených pároch. Nájdeme tu výpovede mužov i žien, z ktorých jednou je Yum. Yum bolo “navrhnuté”, aby sa vydala za muža z menšiny Čam, čo je moslimské etnikum žijúce na území Kambodže a Vietnamu. Yum bolo jasné, že odmietnutie znamená smrť, a tak súhlasila. Po páde režimu konvertovala na islam a so svojím manželom vychovala štyri deti. Hovorí, že aj keď svojho muža nemilovala, naučili sa spolu vychádzať a cítia jeden voči druhému súcit. Príbehov s pseudo-šťastným koncom je zrejme väčšina – ľudí utrpenie zomkne k sebe a k šťastiu im stačí aj to, že môžu žiť bez neustáleho strachu.

Sao Sek bola donútená k sobášu s neznámym mužom. Po tom, čo odmietla \"spolupracovať\" a mať s ním sexuálny styk, bola zatknutá, zviazaná a pod dohľadom dvoch súdružiek opakovane znásilnená svojím novopečeným manželom - Múzeum genocídy Tuol Sleng v Phnom Penhu

Sao Sek bola donútená k sobášu s neznámym mužom. Po tom, čo odmietla “spolupracovať” a mať s ním sexuálny styk, bola zatknutá, zviazaná a pod dohľadom dvoch súdružiek opakovane znásilnená svojím novopečeným manželom – Múzeum genocídy Tuol Sleng v Phnom Penhu

Nájdu sa však i príbehy z tej horšej kategórie. Príkladom je nútené manželstvo ženy menom Sao Sek, ktorá po sobáši odmietala sexuálny styk so svojím manželom. Niekoľkokrát bola “preškolená” a nakoniec zatknutá. Následne ju zviazali lanom a dve členky strany dohliadali na to, aby splnila svoju manželskú povinnosť – teda na to, ako ju jej novopečený manžel opakovane znásilnil. Aj keď manželia zostali spolu kvôli deťom (dokopy ich mali päť), násilie v ňom hralo pravidelnú rolu. To trvalo takmer 20 rokov, kým sa jej manžel pod vplyvom alkoholu neutopil. So Sao Sek bolo zosobášených naraz v jeden večer 50 párov. Ťažko povedať, koľko z týchto manželstiev bolo ako-tak “normálnych”.

Vražedné polia Cheoung Ek – keď vláda vyvraždí tretinu populácie

Neďaleko Phnom Penhu sa nachádza miesto, ktorého príbeh sa svojou hrôzostrašnosťou vyrovná vyhladzovacím táborom v Európe. Toto miesto sa volá Choeung Ek, ale výstižnejšia je jeho prezývka “Vraždné polia” (Killing Fields). Na toto miesto putovali väzni po tom, čo bolo ukončené ich vyšetrovanie vo väznici Tuol Sleng (S-21) – teda v prípade, že nezomreli priamo vo väzení.

Vražedné polia Cheoung Ek - Jeden z masových hrobov

Vražedné polia Cheoung Ek – Jeden z masových hrobov

Červení Kméri likvidovali každého, na koho padol čo len menší tieň podozrenia. Likvidácia sa vo veľkej miere týkala menšín, pretože jej členovia boli automaticky podozriví z kontaktov so zahraničnými vládami. Preto boli hlavnými cieľmi miestni Vietnamci, Thajci, Číňania a Čamovia (moslimská minorita). Komunistická ideológia takisto predpokladá postupnú likvidáciu náboženstva, takže kambodžskí kresťania a budhistickí mnísi boli takisto cieľom perzekúcií. Z tohto pohľadu šlo teda o jasnú genocídu podobnú tej, akú páchali kedysi nacisti.

Vražedné polia Cheoung Ek - Ilustrácia toho, čo sa dialo v tomto tábore smrti, asi nepotrebuje komentár

Vražedné polia Cheoung Ek – Ilustrácia toho, čo sa dialo v tomto tábore smrti, asi nepotrebuje komentár

V čom sa Červení Kméri odlišovali od iných vražedných diktatúr bola tzv. autogenocída, teda masová likvidácia vlastného etnického obyvateľstva. Podobne ako nacisti alebo boľševici, i Červení Kméri sa v prvom rade zamerali na intelektuálnu elitu, ktorú predstavovali učitelia, vedci a ďalší profesionáli. Už len nosenie okuliarov bolo dôvodom pre podozrenie z príklonu k “západnému” štýlu života. Všetci, ktorých režim uznal za nevhodných alebo nebezpečných, boli poslaní do jedného z väzení, ako bolo napríklad Tuol Sleng a pokiaľ neľudské vypočúvanie prežili, ich ďalšia cesta smerovala vo vojenskom nákladiaku väčšinou do Cheoung Ek alebo iného vyhladzovacieho tábora, kde prebiehala likvidácia.

Vražedné polia Cheoung Ek - Ilustrácia toho, čo sa dialo v tomto tábore smrti, asi nepotrebuje komentár

Vražedné polia Cheoung Ek – Ilustrácia toho, čo sa dialo v tomto tábore smrti, asi nepotrebuje komentár

A likvidácia bola naozaj dôsledna. “Podozriví” boli zatýkaní s celými rodinami, v rámci hesla “burinu treba zničiť od koreňa”. Takisto chceli zabrániť tomu, aby deti raz vyrástli a pomstili sa za svojich rodičov. Likvidovaní tak boli nielen dospelí, ale i mladiství, deti, či dokonca batoľatá. Na Vražedných poliach poliach je možné vidieť strom, ozdobený stovkami stužiek na pamiatku malých detí, ktoré tieto komunistické zvieratá zabili jednoducho tak, že ich chytili za nohy a z celej sily udreli ich hlavou o tento strom.

Vražedné polia Cheoung Ek - Strom, o ktorý popravcovia udierali hlavami malé deti, aby ich zabili

Vražedné polia Cheoung Ek – Strom, o ktorý popravcovia udierali hlavami malé deti, aby ich zabili

Keďže Kambdoža trpela nedostatkom všetkého, rovnako ako každá krajina experimentujúca s komunizmom, nemala ani dostatok munície, zbraní a ďalšieho materiálu. Preto museli vyhladzovanie riešiť efektívnejšie. Vraždiť ľudí po tisícoch nie je tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Kým ešte používali strelné zbrane, tak sa likvidácia “zefektívňovala” napríklad tak, že kati skúšali zabiť dvoch ľudí jednou guľkou tak, že ich postavili za seba a vystrelili. Neskôr bola munícia ešte vzácnejšia a tak používali rôzne nástroje, ktorými obete udierali do hlavy tak, aby im rozbili lebku a zabili ich tak.

Vražedné polia Cheoung Ek - Vo vnútri pamätníka obetiam Červených Kmérov sú sklenené boxy s lebkami obetí režimu

Vražedné polia Cheoung Ek – Vo vnútri pamätníka obetiam Červených Kmérov sú sklenené boxy s lebkami obetí režimu

Po zavraždení putovali telá do masových hrobov, ktorých je v Kambodži na rôznych vražedných poliach viac ako 20-tisíc. Tieto hroby ukrývajú viac ako 1,3-milióna obetí, z ktorých zhruba 9-tisíc leží práve na vražedných poliach Cheoung Ek. Po ich objavení bola veľká časť kostí exhumovaných a preskúmaných. Dnes tu stojí na ich počesť pamätník v podobe budhistickej stupy (veže), ktorej vnútro je tvorené sklom, za ktorým je možné vidieť lebky obetí z miestnych masových hrobov. Lebky a ostatné kosti sú označené farebnými štítkami podľa pohlavia, veku a pravdepodobnej príčiny smrti (resp. spôsobu zavraždenia). Okrem spomínanej stupy sa v areáli vražedných polí Cheoung Ek nachádza i múzeum, kde sa môžete dozvedieť o Červených Kméroch a ich zločinoch viac.

Vražedné polia Cheoung Ek - Miestne múzeum dokumentuje hrôzy režimu Červených Kmérov

Vražedné polia Cheoung Ek – Miestne múzeum dokumentuje hrôzy režimu Červených Kmérov

Odhaduje sa, že počet obetí režimu Červených Kmérov sa môže pohybovať okolo 2-3 miliónov, čo je dychvyrážajúce číslo, pokiaľ zvážime, že boli pri moci len necelé štyri roky a že populácia Kambodže mala vtedy zhruba na 7,5 milióna obyvateľov. Červení Kméri tak vyvraždili nielen veľké časti etník, ktoré žili v Kambodži, ale i štvrtinu až tretinu vlastného obyvateľstva, resp. etnických Kmérov. Toto sú oveľa brutálnejšie čísla, než akými sa môže “pochváliť” napríklad Hitler. Jediný, kto by sa im vedel ako-tak priblížiť, je zrejme ďalší komunistický diktátor – Stalin.

Pád režimu a boj zosmiešnených svetových mocností

Červení Kméri boli natoľko zaslepení svojou ideológiou, že si neboli schopní priznať, že vedú svoju krajinu do záhuby. O tom svedčí i fakt, že v roku 1978 začali napádať pohraničné oblasti s Vietnamom a vyplienili tam niekoľko dedín. Vietnam bol len niekoľko rokov zjednotený po dlhej a ničivej vojne a zrejme nemal veľmi chuť na ďalší konflikt, ale Červení Kméri preliali pomyselnú poslednú kvapku v pohári a vietnamská armáda vtrhla do krajiny, vyzbrojená zbraňami zo Sovietskeho zväzu a za jeho medzinárodnej podpory.

Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu - fotografie vrchných predstaviteľov zločinného režimu Červených Kmérov. Duč (šéf väzenia) hore úplne vpravo.

Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu – fotografie vrchných predstaviteľov zločinného režimu Červených Kmérov. Duč (šéf väzenia) hore úplne vpravo.

Vzhľadom k tom, že zvyšok sveta o zverstvách Červených Kmérov nemal prehľad, väčšina ostatných krajín túto inváziu odsúdila. Navyše sa mnohým nepáčilo, že sa tak deje na objednávku Sovietskeho zväzu a tak Čína i Spojené štáty podporili Pol Pota. Dokonca i samotná OSN sa postavila na stranu Červených Kmérov a odsúdila “akt vietnamskej agresie”. Červení Kméri si dokonca udržali kreslo v OSN, ktoré bolo vyhradené Kambodži, ešte niekoľko rokov po páde režimu.

Aj keď Červení Kméri prehlasovali, že ak každý vojak zabije 30 Vietnamcov, tak stačia 2 milióny vojakov na to, aby vyhladili celú vietnamskú populáciu. Červení Kméri si však neuvedomovali, že Vietnamci dokázali zo svojej krajiny vyhnať Francúzov i Američanov a sú vyzbrojení sovietskymi zbraňami. Vietnamská invázia urobila s kambodžskou armádou krátky proces (bleskovú vojnu) a za 17 dní dokázala dobyť Phnom Penh a všetko, čo stálo medzi ním a vietnamskou hranicou. Túto indispozíciu využila Čína a zo severu vtrhla do Vietnamu, avšak bez väčšieho úspechu – to je však už iný príbeh.

Vražedné polia Cheoung Ek - Fotografie zločinného vedenia Červených Kmérov - úplne vpravo dole Pol Pot po smrti

Vražedné polia Cheoung Ek – Fotografie zločinného vedenia Červených Kmérov – úplne vpravo dole Pol Pot po smrti

Červení Kméri sa uchýlili do hôr na hraniciach s Thajskom a tam, podporovaní Thajcami i Čínou, pokračovali v partizánskej vojne proti novému režimu. Kambodža potom prešla viacerými fázami vývoja a postupne sa zbavila vietnamského vplyvu i nálepky bábkovej vlády ovládanej z Vietnamu. Jedným z krokov bolo i vyriešenie problému Červených Kmérov. Vietnam stiahol svoju armádu z Kambodže v roku 1989 a kambodžská vláda v 90-tych rokoch navrhla nenásilné riešenie problému a uskutočnila demokratické voľby. Červení Kméri voľby bojkotovali a tým si definitívne podrezali pod sebou vetvu – spojili sa proti nim úplne všetci a ich rady opustila polovica bojovníkov.

Následne vedenie Červených Kmérov zatklo Pol Pota a zavrelo ho do domáceho väzenia, v ktorom v roku 1997 zomrel. So žijúcimi členmi vedenia tejto zločineckej organizácie prebehol medzinárodný súd a väčšina z nich, vrátane Duča (šéfa väzenia Tuol Sleng), bola odsúdená na dlhoročné väzenie. Podľa názoru väčšiny ľudí je však takýto trest nedostatočný…

Informačné tabule o vedení Červených Kmérov, ktorého členovia sú alebo boli súdení za zločiny proti ľudskosti - Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

Informačné tabule o vedení Červených Kmérov, ktorého členovia sú alebo boli súdení za zločiny proti ľudskosti – Väzenie Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu

Mapa lokalít

Kde nájsť viac informácií?

Napríklad na stránke o Kambodži.

Ako sa sem dostať?

Informácie o tom, ako sa dostať do Phnom Penhu, nájdete v mojom predchádzajúcom článku. Pokiaľ chcete navštíviť väznicu Tuol Sleng (S-21) a Vražedné polia Choeung Ek v rámci jedného výletu, môžete si na to prenajať tuk-tuk, ktorý vás vždy počká a nakoniec odvezie späť do hotela. Celý výlet trvá zhruba pol dňa a cena za tuk-tuk sa pohybuje okolo 14 USD (1/2017) – závisí to aj od vašej schopnosti zjednávať.

Pokiaľ chcete jednotlivé miesta navštíviť osobitne, môžete tak urobiť tiež. V takom prípade je lepšie nechať sa odviezť k väzeniu Tuol Sleng, navštíviť ho a následne si najať niektorého z tuk-tukárov čakajúcich pred väzením na samostatný výlet do Cheoung Ek.

Väznica Tuol Sleng (S-21)

Do väzenia Tuol Sleng sa dostanete v rámci Phnom Penhu aj pešo, ale leží dosť ďaleko od centra, takže počas teplého dňa ide o dosť namáhavú prechádzku. Je lepšie využiť tuk-tuk alebo motorku. Cena tuk-tuku z centra k väznici by mala byť 2-3 USD (1/2017), teda zhruba 8-12 tisíc KHR. Cesta na motorke (max. 1 pasažier) potom vyjde zhruba na polovicu.

Vražedné polia Choeung Ek

Na Vražedné polia Choeung Ek je lepšie si prenajať tuk-tuk, keďže cesta je dlhá a jej posledná časť i dosť nekvalitná. Tuk-tuk na Vražedné polia a späť by malo byť možné ukecať za 10 USD (1/2017).

Koľko to stojí?

Sú možné dva druhy vstupného – bez audiosprievodcu a s audiosprievodcom (väčšinou dvojnásobok). V pokladniach majú uvedenú len cenu s audiosprievodcom, aby od turistov zinkasovali viac peňazí. Pokiaľ chcete lístok bez audiosprievodcu, musíte sa naň explicitne spýtať pokladníčky, ktorá vám s kyslou grimasou musí lacnejší lístok predať. V prípade Múzea genocídy je audiosprievodca viac-menej zbytočný, všetko je dobre popísané v angličtine.

Vstupné (platné k 1/2017):

  • Múzeum genocídy Tuol Sleng – 5 USD alebo 20-tisíc KHR, otvorené 7:00 – 17:30.
  • Vražedné polia Choeung Ek – 3 USD alebo 12-tisíc KHR, otvorený 8:00 – 17:00.

Kedy sem cestovať?

Teploty sú v Phnom Penhu celoročne vysoké a pohybujú sa okolo 30 stupňov a viac. Čo sa však počas roka mení je objem zrážok – obdobie sucha trvá od novembra do apríla, takže toto je najlepším obdobím pre cestu sem. Obdobie dažďov (máj – október) vrcholí v septembri.

Múzeum je samozrejme možné bez problémov navštíviť kedykoľvek, aj keď prší.

Ako sa tu pohybovať?

Pešo

V rámci Múzea genocídy i Vražedných polí je možné sa pohybovať len po vlastných.

Kde sa ubytovať?

Informácie o ubytovaní v Phnom Penhu, nájdete v mojom predchádzajúcom článku.

Related Posts

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné položky sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Hroch.sk

Najnovšie komentáre

Kategórie