Poloostrov Otago, podľa ktorého je pomenovaná celá provincia na južnom ostrove Nového Zélandu, vyčnieva do Tichého oceánu neďaleko mesta Dunedin, hlavného mesta tejto provincie. Nový Zéland je známy svojou prírodnou rozmanitosťou a množstvom endemických živočíšnych druhov. V dobe pred príchodom ľudí tu žili najväčšie vtáky na svete (moa), ktroré sa tu mohli vyvinúť vďaka faktu, že tu nemali žiadneho prirodzeného nepriateľa. Kedysi na Novom Zélande totiž nežili žiadne suchozemské cicavce, takže ostrov bol rajom vtákov. Dnes tu žije viac oviec ako ľudí, ale ovce sú tu v podstate invazívnym živočíchom, rovnako ako každé zviera, ktoré má štyri nohy či labky.
Vďaka invázii králikov, mačiek, vačíc a ďalších zvierat, ktoré sem zavliekol človek, množstvo pôvodných druhov vyhynulo. Na Novom Zélande však existuje ešte niekoľko miest, kde pôvodná fauna stále prežíva a jedným z takýchto miest je poloostrov Otago.
Zámok Larnach
Vydávame sa teda na cestu po malom poloostrove a keďže cesta väčšinou vedie po vrchole uprostred, otvára sa nám výborný výhľad na zálov Otago Harbour (Prístav Otago). Prvou zastávkou na našej ceste je zámok Larnach, ktorý je jediným zámkom na Novom Zélande vôbec. Pre nás, ktorí sme zvyknutí na zámky trošku iných rozmerov, je nazývať túto stavbu zámkom trošku prehnané, pretože v porovnaní s tým, čo si pod pojmom zámok predstavujeme my, je Larnach v podstate len trochu väčší dom. Pochádza z 19. storočia a je zasadený vo veľmi peknej scenérii na kopci uprostred parku. Dnes slúži ako hotel, takže doň majú prístup len jeho hostia.
Bežné endemity
Na ceste po poloostrove stretávame rôzne jazierka, kde sa s obľubou zdržiavajú miestne vtáky, z ktorých mnohé sú endemity, teda druhy žijúce len tu. Najrozšírenejším endemiton na Novom Zélande je zrejme kačica rajská (tadorna variegata), ktorá je dokonca tak rozšírená, že je legálne ju loviť. Kačičky sú monogamné, takže sa väčšinou vyskytujú v pároch alebo v skupinách, ak sú ešte mladé a bez partnera. Samce a samice sa líšia sfarbením, samice majú biele hlavy.
Okrem nich ja zaujímavým novozélandským endemitom vták pukeko (porphyrio melanotus). Pukeko bol podľa maorskej legendy potrestaný tým, že musí celý život žiť v bažine, pretože pôvodnú ponuku zachrániť les vyzobávaním červíkov z pôdy odmietol. Chudák.
Posledným vtákom, ktorého tu je možné stretnúť, je čierna labuť. Čierne labute nie sú pôvodnými obyvateľmi Nového Zélandu, ale priniesli ich sem ľudia z Austrálie a celkom sa im tu zapáčilo, takže ich tu dnes žije pomerne veľa.
Albatros – letecký ultramaratónec
Po pár desiatkach kilometrov sa dostávame k najsevernejšiemu cípu poloostrova, kde sídli Kráľovské centrum pre albatrosy (Royal Albatross Centre). Toto výskumné centrum má za úlohu monitorovať a chrániť tu hniezdiace albatrosy, ktoré patria k najväčším vytrvalcom vo vtáčej ríši. Albatros, ktorého rozpätie krídel môže dosahovať aj 3 metre, dokáže letieť bez prestávky i stovky kilometrov. Navyše telo albatrosa a jeho krídla sú optimalizované pre dlhé lety, pričom na let albatros spotrebuje trikrát menej energie, ako na pokojné sedenie na vode. Za deň dokáže albatros preletieť aj tisíc kilometrov takmer bez mávnutia krídel.
Albatrosy preto žiju takmer výlučne na južnej pologuli – majú radi more a dlhý let, takže na severnej pologuli je na ich vkus príliš veľa pevniny. Albatrosy hniezdia na poloostrove Otago na skalistom útese a my sme ich mohli pozorovať ako prilietali zo svojho celodňového výletu. Po hniezdení sa väčšinou albatrosy rozpŕchnu na všetky strany, krátiac si čas napríklad tým, že zopárkrát obletia zemeguľu (samozrejme nie okolo rovníka, ale i tak dobrý výkon).
Keďže sa centrum pre albatrosy nachádza na kopci, je od neho dobrý výhľad na záliv na jednej strane i na Tichý oceán na strane druhej.
Tučniaky
Počasie na Novom Zélande je skoro rovnako premenlivé ako na horách a my sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži. Od albatrosov sme sa presunuli na druhú stranu poloostrova k oceánu a z ničoho nič sa za 5 minút počasie zmenilo z modrého neba na zamračené mrholenie a do toho sa priplietla ešte hmla.
Po tom, čo sme zliezli z kopca dolu k pláži, stretávame prvé tučniaky. Na Novom Zélande žije niekoľko druhov tučniakov, ale my máme šťastie na tučniaky žltooké (megadyptes antipodes), ktoré žijú len na Novom Zélande. Tučniaky sú pomerne plaché, ale z diaľky si nás zvedavo obzerajú. Niektoré z nich sa práve vrátili z lovu v oceáne a prekvapene pozerajú na dvojnohých votrelcov na svojej pláži.
Uškatce
Ďalšími obyvateľmi miestnej pláže sú uškatce, pričom ide opäť o endemitný druh uškatca novozélandského (phocarctos hookeri). Tieto uškatce sú jedným z najvzácnejších druhov uškatcov. Väčšinu dňa vyspávajú na pláži, aby sa večer vybrali do mora loviť potravu. Dnes večer sa k vstávaniu príliš nemajú, takže zrejme nočný lov bol obzvlášť úspešný. Uškatce nie sú plaché zvieratá, takže vás nechajú priblížiť sa úplne na dotyk. To je zároveň však dôvod, prečo ich je tak málo – pôvodní obyvatelia nemali problém k nim prísť a pobiť ich. Je to samozrejme škoda, uškatce sú naozaj krásne zvieratá a skutoční páni pláže.
Tulene
Tulene sú príbuzní uškatcov, ale sú oveľa menšie a na rozdiel od uškatcov, ktorí obľubujú piesočné pláže, tulene sa väčšinou zhromažďujú v na skalistých brehoch. Sú zároveň oveľa živšie a pri pohľade na ne má človek pocit, že ani chvíľku neobsedia. Je vcelku zábavné ich sledovať, obzvlášť hrajúce sa mláďatá. Novozélandské tulene žijú okrem Nového Zélandu ešte na juhu Austrálie a nepatria medzi ohrozené druhy.
