Taliansko

Matera – 9-tisícročné podzemné mesto

0
Matera

Matera je ďalším zo skvostov južného Talianska, často mylne zaraďovaná do Apúlie – leží však už v regióne Basilicata, pár kilometrov od Apúlie. Žiadny výlet do Apúlie však nie je kompletný bez návštevy Matery, pretože toto mesto je jedným zo skvostov celej oblasti a ďalšou z položiek zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Matera je spolu s Alberobellom zrejme najobľúbenejšou destináciou turistov prichádzajúcich do Bari a aj keď ani zďaleka nie je tak malebná, ako tieto dve mestá, jej hlavnou devízou je tajomnosť. Celé mesto pôsobí už od prvého momentu, čo sa pred vami zjaví na terase na námestí Piazza Vittorie Veneto, veľmi mysticky a možno i trošku apokalypticky.

Čo Materu a Alberobello spája, je miestny vápencovitý kameň, ktorý je pre tento región charakteristický a ktorý bol pri budovaní oboch miest využitý. Zatiaľ čo v Alberobelle tento kameň použili k výstavbe typických domčekov trulli s kruhovými stenami, v Matere využili jeho mäkkosť na to, aby doň svoje “budovy” jednoducho vytesali. Starobylá časť mesta, ktorá bola takto vybudovaná, sa dnes nazýva “Sassi di Matera” (doslova Kamene Matery).

Sassi vznikali v priebehu stáročí a osídlenie miesta je dokázané už v paleolite, formálne však ako mesto bola Matera založená Rimanmi v 3. storočí pred Kristom. Postupne tu boli vytesávané budovy do skál, nad ktorými o niekoľko storočí neskôr vznikali nové budovy z kameňa. Domčeky sú naskladané nad sebou v kopci vo vrstvách a je bežné, že cesta popred jednu radu domov vedie vlastne po strechách inej rady domov.

Matera bola osídľovaná už pred 9 tisíc rokmi a bola zrejme jedným z prvých ľudských osídlení v dnešnom Taliansku. Zároveň je Matera zrejme jediným miestom na svete, kde sa môžu dnešní obyvatelia pochváliť tým, že žijú v tých istých domoch, ako ich predkovia pred 9 tisíc rokmi. Už len toto vedomie pridáva Matere na magickosti.

Neskôr sa v meste usídlili pustovníci a rôzne mníšske rády, ktoré tu vybudovali podzemné chrámy zdobené freskami.

Via Fiorentini

Asi každého, kto do Sassi vstúpi, okamžite ho ich tajomná atmosféra zasiahne – obzvlášť, ako sa tu ocitnete sami. Staré mesto totiž nie je veľmi frekventované lokálnymi obyvateľmi a donedávno tu nechcel nikto bývať, pretože bolo považované za chudobnú štvrť. Dnes sa sem život pomaličky vracia a otvárajú sa kaviarničky a obchodíky, ale zatiaľ len veľmi málo a opatrne. Veľká časť domov je i dnes v dezolátnom a neobývateľnom stave a toto sa zrejme tak skoro nezmení, pretože rekonštrukcia je tu pomerne nákladná a vďaka pamiatkovej rezervácii i problémová.

Hlavnou dopravnou tepnou mesta je Via Fiorentini, v okolí ktorej je ako-tak živo a nájdete tu niekoľko obchodov, vrátane veľmi peknej dielne s výrobkami z miestneho kameňa – majú tu dokonca aj obrovský model celého mesta, čo určite stojí za návštevu.

Rupestriánske chrámy

Jednou z hlavných atrakcíi Matery sú tzv. rupestriánske chrámy. Pred návštevou Matery som sa s týmto termínom nestretol, takže som si musel pomôcť slovníkom – rupestriánsky znamená vybudovaný vytesaním do skaly alebo využitím stien jaskyne. Táto charakteristika snáď nemôže byť presnejšia – v Matere sa okrem klasických rezidenčných budov nachádzajú i kostoly, ktoré sú taktiež vytesané v miestnej mäkkej vápencovej skale. Niektoré vznikli priamo ako kostoly, iné rozšírením inej pôvodnej budovy. Pri tesaní do skaly máte jednoducho výhodu, že si budovu môžete zväčšiť podľa potreby. Fascinujúcim faktom je, že všetka vnútorná výzdoba alebo napríklad stĺpy museli byť dôkladne vopred premyslené, pretože ak už raz bola skala odstránená, tak sa v prázdnom priestore ťažko dalo vytesať niečo nové. Táto techniká sa niekedy nazýva i negatívna architektúra, keďže ide presne o opačný proces, než pri klasickej stavbe – stĺp nevznikol naukladaním kameňa do priestoru, ale bol vytvorený odstránením okolitého kameňa (resp. vytvorením  prázdneho priestoru okolo stĺpu).

Prvým z rupestriánskych chrámov, ktorý sme navštívili, stojí na vrchole skaly nazývanej Sasso Barisano. Stojí tu kláštor sv. Augustína zo 16. storočia a vedľa neho Kostol sv. Augustína (Chiesa di Sant’Agostino). Tento kostol nie je sám o sebe zvlášť zaujímavý, ale skutočný poklad sa skrýva pod ním. Cez kostol je totiž možné vojsť do podzemného chrámu, ktorý bol vytesaný do skaly už v 11. storočí, teda pred celým miléniom. Z chrámu venovanému sv. Viliamovi (San Guglielmo da Vercelli) toho veľa nezostalo, ale je možné tu vidieť niekoľko zachovaných fresiek zo 17. storočia.

Neďaleko stojí chrám sv. Petra (San Pietro Barisano), ktorý je zachovalejší, než chrám sv. Viliama. Ide o kostol, ktorý bol kompletne vytesaný do skaly už okolo roku 1000 a “moderná” je len jeho fasáda zo 17. storočia. Ide o jednu z najlepších ukážok rupestriánskej architektúry, ale bohužiaľ tu nie je dovolené (rovnako ako v ostatných rupestriánskych chrámoch) fotografovanie, takže sa mi podarilo ukoristiť len pár tajných fotiek z miestnosti, ktorá slúžila kňazom a miništrantom – ešte stále sa tu dajú rozoznať zdobené lavice a sedadlá.